Peter Carroll

MÁG

Ako majster mágie má adept určité schopnosti meniť seba a realitu ktorá ho obklopuje podľa svojej vôle. Znakom mága je však to, že dokáže druhým ukázať ako sa môžu sami zmeniť na čokoľvek po čom túžia prostredníctvom mágie. Existujú dva typy pravých mágov, mág apoteózy a mág nemezis. Potom ešte existuje hierofant, alebo pseudomág. Každého spoznáme podľa brázdy čo za sebou vyryl.

Mág apoteózy, niekedy nazývaný aj harlekýn je obyčajne majstrom vnútornej a často aj vonkajšej pretvárky. Je to často osoba fallstaffovských chutí a veľkých gest, často vyniká v množstve disciplín, práve preto, že získal slobodu byť čímkoľvek. Takáto sloboda sa dá často získať len po obrovskom osobnom zápase na nápravu ťažkého štartu v živote.

Apoteozický mág učí tak, že podporuje súťaženie a potom ho často zakončí rozkolom. Jeho hra, ktorá často nie je ani vedome formulovaná spočíva v poskytovaní vzoru, ktorí nasledujú jeho prívrženci a ktorých neskôr odvrhne a ponechá ich ich vlastným zdrojom, s horizontom rozšíreným vďaka stretnutiu. Podstatným trikom apoteozického mága je podávať mágiu ako zdroj nespútanej sebadôvery. Ak dokáže presvedčiť svojich prívržencov, že sú magikmi schopnými čohokoľvek, takáto viera sa stáva samovypĺňajúcou. Mág apoteózy to dosahuje triumfom vôle. Mág nemezis to dosahuje tým, že ukazuje, že nič nie je pravda. Obaja smerujú k oslobodeniu predstavivosti. Obaja sú predstavitelia krátkej a nebezpečnej cesty, ktorá je nevyhnutne posiata stratami a nepochopeniami. Stále je to však malá cena ak sa vďaka tomu podarí pár jednotlivcom preraziť k účinnejšej sebadefinícii.

Ustavičné poklesy, úpadky a obdobia sucha, ku ktorých je magická tradícia nachýlná sú spôsobené častým výskytom postavy hierofanta, alebo pseudomága. Hierofant sa vždy prezentuje ako vrcholný predstaviteľ niečoho väčšieho ako je on sám. Z množstva rolí, identít a vzorov správania, ktoré môže jedinec prijať, vydáva hierofant za ideál jediný model. To je pre hierofanta obzvlášť výhodné, pretože nemusí byť dokonalým príkladom svojho vlastného ideálu, hoci aspoň na verejnosti musí predstierať, že sa oň pokúša. Navyše, keďže on je tým, kto definuje ideál, je preňho relatívne ľahké, aby vždy vyzeral, že je k nemu o krok bližšie ako jeho prívrženci. Samozrejme, väčšina hierofantov sú púhymi učiteľmi náboženstva, ktorí sa zriedkakedy odvážia do ríše ezoteriky, kvôli nezmerným stratám, ktoré by mohli utrpieť pri verejnom zlyhaní. Stále však ostáva depresívne dlhý zoznam zhanobených okultných hierofantov alebo pseudomágov.

Hierofant nevyhnutne učí systém mágie, ktorý buď pozliepal z rôznych kusov, alebo zdedil. Najtrvácnejšie sú systémy, ktoré sú veľmi zložité a málo magicky účinné. Ďalej ich ešte treba obaliť zástupmi banálnych varovaní. Aleister Crowley fušoval do módu hierofanta, ale bol vrcholných predstaviteľom role apoteozického mága. Ak niekto disponoval aspoň nejakým potenciálom, nevydržal pri ňom dlho, ale mnohí sa vyšvihli a našli svoju vlastnú cestu. Crowleyho spisy sú výdatne posolené zámernými výzvami na napodobňovanie a hrdinské uctievanie a rovnako okorenené mechanizmami na odpudzovanie. Ich účinok však nikdy nebol taký spoľahlivý ako prítomnosť samotného mága.

Cesta apoteózy je osamelá, ťažká, a nebezpečná. Takýto mág musí byť všetkým pre všetkých mužov i ženy. Jeho politikou musí byť neustále pokúšať hranice spoločensky prijateľného. Možno sa musí uchýliť aj ku trikom, aby vyzeral dostatočne veľký na uspokojenie sumy očakávaní svojich nasledovníkov. Akékoľvek skutočné priateľstvo mu zabraňuje vykonávať svoje životné poslanie voči osobe s ktorou ho zdieľa a nebude mať mnoho rovesníkov, ku ktorým môže byť úplne otvorený. Za svoje úsilie dostane od spoločnosti málo vďaky a azda len zdráhavý rešpekt od tých, ktorých sa dotkne. Hmatateľná odmena za jeho rolu sa obmedzuje na to, čo dokáže vyťažiť zo svojich dočasných nasledovníkov. Apoteozický mág musí byť neustále v strehu, aby sa vyhol spätnej väzbe svojho vlastného životného štýlu a ľudí, ktorí sa s ním združujú. Musí byť vždy krok popredu pred policajnou raziou. Často končí nešťastne. Význační mágovia, ktorí fungovali v tomto móde sú okrem iných Cagliostro, Giordano Bruno, Paracelsus a Gurdjieff.

Mág nemezis je zriedkavou postavou v prevažne pozitívnej ezoterickej atmosfére západu. Na východe je táto rola bežnejšia. Historický Budha, s pravidlami a obmedzeniami, ktoré majú poskytnúť prívržencom novú, mierne zmenenú identitu, ktorej sa majú pridržiavať. Pravidlá týkajúce sa ošatenia, sexu a stravovania sú obzvlášť účinné. Takéto systémy sú nenahraditeľné pre hierofanta v jeho neustálom zápase o nasledovníkov. Zložitosti jeho systémov zaručia naťahovanie výuky a jeho pomerná magická neúčinnosť zaistí, že málo z nich upadne do pokušenia vydať sa na vlastnú cestu. Tieto systémy sú vypracované tak, aby vytvárali závislosť. Noví prívrženci sú v týchto systémoch vždy vítaní bez ohľadu na ich potenciál, lebo v prípade absencie merateľného pokroku poskytujú aspoň samotné čísla nejaké pozitívne potvrdenie.

Heréza a schizma vždy ohrozujú postavenie hierofanta a jeho systém. Nerealistické ideály a neúčinné prostriedky na ich dosahovanie budú vždy priťahovať kritiku a pokusy o revizionizmus. Ak sa im však dá vyhnúť, hierofant sa môže tešiť na rozsiahle odmeny od svojich nasledovníkov, lukratívnu komercionalizáciu svojho systému a možno posmrtné zbožšťovanie, s jeho pochybnou hodnotou.

Hierofantickí mágovia často dedia systémy svojich predchodcov. Mág apoteózy a mág nemezis majú zriedkavo priamych nasledovníkov, hoci hierofanti sa potom často objavia na scéne a redukujú ich dielo na systém. Pseudomágovia prečíslujú skutočných mágov vysokým podielom. Bolo by nevhodné hovoriť o živých príkladoch, lebo pokiaľ je život, je aj šanca na nápravu; Blavatská, MacGregor Mathers, Dion Fortune a František Bardon však predstavujú príklady okultných hierofantov minulosti.

Na rozlíšenie skutočného mága od hierofanta slúži jednoduchý test. Falošný mág nikdy nie je schopný poskytnúť jednoduché a zmysluplné vysvetlenie, na čo má jeho učenie slúžiť. Jeho ospravedlnenia sú chronicky rozvláčne a sú tautologickými reťazcami nedefinovateľných pojmov.

Zástupy bezvýznamných hierofantov hodujú na troskách Crowleyho diela bez toho, aby zväčšili seba alebo svojich nasledovníkov. Dielo Austina Sparea však z veľkej časti odolalo systematizácii a otrockému nasledovaniu, lebo zanechal toho veľmi málo na zdogmatizovanie. Crowley aj Spare sú typickými príkladmi paradoxu, ktorému čelí pravý mág. Hovoriť a byť nepochopeným, alebo mlčať a byť ignorovaným. Väčšina zdá sa, si zvolila hovoriť, vediac, že hierofantské triky sú nenahraditeľným médiom a že tieto triky nakoniec zahmlia samotný odkaz. Nádej však spočíva v tom, že sa podarí v tom medzičase zapáliť pár myslí.

Buď
apoteóza samého seba
alebo
nemezis samému sebe
umožní Kia vzlietnuť
ale vyhlásenie plodí systematizáciu
a apoteóza
niekoho iného
je pre hlupákov.

Preložil Vibro