Návrat Mágie a Reality show 3/3

Lialonth

3. Kapitola

Mágia, ktorá stojí za technickými obrazmi postupom času spôsobila to, že človek sa stále čoraz viac a viac odcudzuje od sveta fenoménov a svoje vnímanie a prežívanie štrukturalizuje na základe sveta obrazov, ktoré ako bolo naznačené, môžu priam ľubovolne prekrúcať a konfigurovať vnímanie reality. Okrem toho, magický charakter týchto obrazov spôsobuje, že ľudia im nevedia čeliť a ich správanie je tak ľahko programovateľné. Problém je v tom, že to už väčšina z nás nedokáže vôbec reflektovať a keď na to niekto dokonca upozorní, je pokladaný za paranoika. Nie je sa však čomu čudovať. Kto by chcel pripustiť, že zatiaľ čo sa domnieval, že jeho život má nejaký transcendentný charakter a nad jeho ľudským poslaním bdie láskavý a spravodlivý boh, v skutočnosti v ňom prevláda mechanický rozmer, cez ktorý je napojený na program, ktorého príkazové matrice bezvýhradne plní vo „veľkej“ simultánnej Reality show“.

Technické obrazy oslobodzujú svojich adresátov od nutnosti pojmového myslenia, vysvetľujúceho myslenia, ktoré má schopnosť sledovať súvislosť príčiny a následku. Na obraze totiž vidíme na „vlastné oči“, ako daný fenomén vyzerá a nemusíme nad ním premýšľať a analyzovať ho, stačí ho prijať. Technický obraz preto slúži práve potlačovaniu kritickej schopnosti, slúži fungovaniu, človeka automatizuje. V. Flusser sa vyjadruje v tom zmysle, že skutočnosť vstúpila do obrazových symbolov, avšak pýtať sa na význam symbolov stráca význam. Odjakživa to bola metafyzická otázka, človek ich proste prijíma a už nad nimi nerozmýšľa. Už z mágie vieme, že symbol sa nedá racionálne pochopiť v pravom zmysle a slova, dá sa len uchopiť vedomím, odkiaľ sa dostáva do nevedomia, ktoré aktivizuje (pôsobí skôr emocionálne).

Paralelne to môžeme sledovať v aj v rôznych okultných smeroch a školách. Tarot bol vymyslený práve preto, aby záujemcom o ezoterické vedenie sprostredkoval informácie, ktoré nie je možné verbalizovať. Tak isto aj ikony spirituálnej alchýmie, magické pečate, kabalistické rytiny atď., ktoré boli pre svoju nebezpečnú povahu vyhradené iba pre zasvätencov a učencov. Čo sa ale deje v súčasnosti ? Obrazmi sme z každej strany tak bombardovaní, že ich ani nestíhame registrovať a dekódovať vo vedomí, ale rovno sa podprahovo dostávajú do nevedomia, aj bez medzičlánku vedomia. Pravidelným opakovaním (napr. opakovanie sa televíznej reklamy, pohľad na ten istý bilboard) sa tento efekt cez rituál vzývania ešte zmnohonásobuje. Ako tento proces ďalej funguje, je známe každému mágovi, ktorý pracuje so sigíliami.

Mnohí môžu namietať, že majú emóciu, ktorá je zakódovaná v technickom obraze a dodáva mu magický náboj ovládnutú a nemôže ich tak manipulovať. To je ale omyl, pretože technické obrazy útočia na vašu nevedomú oblasť, teda na tú vašu stránku, ktorej si nie ste vedomí a tak ani nevnímate, že vás ovládajú (mýtus sa šíri nákazou). Na to aby na vás stratili úplne vplyv, by ste museli mať integrované všetky vaše nevedomé stránky a oblasti do vedomej sféry. Práve pomer integrovania vašich nevedomých obsahov určuje mieru, do akej vás mágia technických obrazov môže ovládať. Každý mágov nevedomý obsah vytvára bod pripojenia, cez ktorý môže program pôsobiť a regulovať správanie a prežívanie mága. Pokiaľ zostal čo i len jeden bod pripojenia, k finálnemu odpojeniu a vymazaniu mága z programu ešte nedošlo. Zlúčenie nevedomej a vedomej stránky teda predstavuje jednu z kľúčových úloh Novoaeonského mága (toto je samozrejme iba neprimerané schematické zjednodušovanie veci, zobrazujúce iba určitý aspekt a celé to má oveľa komplexnejší, mnohorozmerný charakter, takto jednoducho to samozrejme nefunguje : napr. ďalšie body pripojenia tvorí lipnutie na rôznych myšlienkových konštrukciách, náboženských systémoch, osobnostných módoch, hodnotách atď., ktorými som sa zaoberal v článku Smrť Pútnikov ? ).

Obrazy si už podmanili aj texty. Došlo k prevráteniu hierarchie kódov. Pôvodne obraz ilustroval texty, dnes texty už len vysvetľujú obraz. V. Flusser uvádza nasledujúci príklad : „Plagát s fotografiou kefky na zuby evokuje skrytú moc zubného kazu a ten nás teraz skutočne ohrozuje. Kúpime si zubnú kefku, aby sme si s ňou rituálne prechádzali po zuboch a vyhli sa tak zákernej moci zubného kazu. Obetujeme bohu. Môžeme si síce vyhľadať v náučnom slovníku - heslo zubní kaz, ale slovník sa už stal podtextom plagátu s fotografiou : Nevysvetlí plagát, ale stvrdí ho.“ (1., s.55) Pôvodne text vysvetľoval obraz, dnes fotografia ilustruje článok.

Obrazy však môžu aj inak programovať naše správanie. Všetko sa dnes deje vo funkcii obrazov. B. Malik uvádza : „...dochádza k čoraz výraznejšiemu odvratu od budúcnosti smerom k (technickému) obrazu : udalosti smerujú k tomu, aby sa stali obrazom. Obrazy už nereprezentujú svet, sú týmto svetom. Stali sa autoreferenčnými. Neprodukujú dianie, ale dianie sa deje vo funkcii obrazov. Nastal obrat dejín od budúcnosti smerom k obrazu : dianie už nesmeruje k svetu, ale k (technickému) obrazu a len vo vzťahu k nemu nadobúda zmysel. Politická manifestácia už nesmeruje k tomu aby zmenila svet, ale aby bola fotografovaná. Vojna, ktorá sa odohrala tento týždeň, usiluje o to, aby bola nafilmovaná. V našom životnom angažovaní nejde ani tak o aktivity, zmyslom ktorých by bolo prekročenie životného rámca, ale o konanie konformné s určitou rolou. Nekonáme, už sa len predvádzame. A robíme to aj vtedy, keď sme osamote. Máme totiž univerzálneho diváka, ktorým je všadeprítomné oko kamery. Nežijeme život podľa tradíciou predpísaných schém a pravidiel, ani podľa vlastného scenára, ale predvádzame sa a štylizujeme tak, aby sme boli stále „v obraze“. Nehráme životné role predpísané tradíciou ani samých seba, ale osvojujeme si vzory správania, ktoré sú nám denno-denne sugerované prostredníctvom televíznych obrazoviek. Všetko robíme s predstavou, ako by nás snímala televízna kamera, resp. s predstavou, ako by to vyzeralo na televíznej obrazovke. Neangažujeme sa ani tak pre vec samotnú, ale skôr pre jej divadelný (filmový, televízny) efekt. Udalosti sa už nedejú, ale „odohrávajú“ (inscenujú).“

Skutočnosti uvedené vyššie treba do značnej miery chápať filozoficky, avšak : sme monitorovaný pomaly už na každom kroku, od bezpečnostných kamier v obchodných supermarketoch, cez náhodné filmovanie na ulici do vysielania televíznych správ, alebo hoci aj do mobilného telefónu, vo väčších mestách sú už rozostavené kamery v boji proti tzv. zločinu, až po satelitný monitoring, ktorý môže zachytiť každého do neuveriteľných podrobností. Toto pod-vedomie ustavičnej kontroly privádza jednotlivca k tomu, že sa začína kontrolovať sám, že sa sám stáva inštitúciou a podlieha vlastnej cenzúre. Dochádza k interiorizácií technológie dozerajúcich mechanizmov. Nejakú dobu som žil a pracoval v Amerike a v oboch prácach kde som pôsobil, boli nainštalované kamery a nadriadený mohol presne vedieť, čo som práve robil (plus zvuk, takže aj čo som rozprával). Podobný trend sa v Amerike rýchlo rozrastá a je len otázkou času, kedy to bude vo svete priam samozrejmosť (vzhľadom k finančnej náročnosti takéhoto projektu sa u nás zatiaľ uvažuje len o vytvorení presklenných dvier, prípadne stien, hold Slovensko naše). Takýto istý majú pocit aj aktéri Reality show, vedia že sú stále sledovaní a odpočúvaní a podľa toho sa aj správajú.

Mágia, ktorá stojí za technickými obrazmi, však neprogramuje iba naše právanie, ale aj simuluje naše vnímanie reality. Ako jednoducho môžu technické obrazy skresľovať a manipulovať realitu som naznačil v druhom článku. A teraz uvážme, koľko kľúčových informácii sa k vám dostáva denne práve prostredníctvom technických obrazov. Na základe nich máme vytvorené predstavy o svetovom dianí, o politike, jednoducho o všetkých životných sférach a dôverujeme im, pretože to predsa „vidíme na vlastné oči“. Tieto predstavy potom projektujeme do sveta „tam vonku“.

Technické obrazy sa pomaly ale isto stávajú stenou, ktorá nás oddeľuje od skutočného sveta a hrozí tu, že sa táto súvislosť úplne pretrhne a my sa uzavrieme (obrazne povedané) do „obytného komplexu vily Reality show“ a podobne tak ako tam televízor, aj pre nás bude technický obraz jediným spojením s „vonkajším svetom“. Ale tak ako vo vile moderátor zdeluje aktérom hry len to, čo sa majú a čo sa môžu dozvedieť, tak aj my budeme iba funkciou scenára technických obrazov, na základe ktorých budeme mechanicky prežívať, poznávať, hodnotiť a jednať. Okrem toho v nás bude zabudované vedomie, že nás stále niečo sníma (ako „vo vile“) a podľa toho sa budeme aj správať (plus zvuk, teda aj rozprávať). Človek to ale nemusí vôbec postrehnúť a svoj život vnímať ako slobodný. My to môžeme ešte čiastočne reflektovať, ale čo generácie po nás ?

Technický obraz nám môže poskytnúť všetko, od zábavy, cez napätie, erotické vzrušenie, až po spravodajstvo o svetovom dianí. Dôležité je si tiež povšimnúť, že tento vzťah začína výrazne nadobúdať interaktívny charakter. Prostredníctvom sms vieme „regulovať“ televízny program. (Avšak naša „slobodná voľba nie je v skutočnosti slobodná, pretože už aj možnosti z ktorých si môžeme vyberať sú nám dané. Podľa M. Foucalta ľudia nie sú tými, ktorí volia, ale niečo tu volí za nich, resp. niečo presne vymedzuje hranice ich voľby). Podľa filozofa W. Welscha tým, že : „ médialný svet obrazov pozdvihujeme na vlastnú skutočnosť, podporuje premenu človeka na monádu v zmysle indivídua, ktoré je aj plné obrazov, aj nemá okná. Túto súvislosť medzi bohatstvom obrazov a chýbaním okien filozofia dôverne pozná od čias Leibniza : ten, kto je plný obrazov, už nepotrebuje okná, lebo už má všetko v sebe (alebo to má aspoň k dispozícii). V dôsledku totálnej telekomunikačnej výstroje ľudia už v súčasnosti a ešte viac v budúcnosti budú kráčať k svojmu monadickému zavŕšeniu tým, že sa z nich vyvinú televízne monolity. Pritom však budú čoraz viac strácať kontakt a cit ku kedysi autentickej, „konkrétnej“ skutočnosti, ktorá medzitým poklesla na neautentickú, sekundárnu, zdanlivo bezfarebnú realitu. Táto anestetizácia voči niekdajšej realite je odvrátenou stranou vzostupu novej „reality“, vzostupu tele-ontológie.“ (2., s. 13)

Možno teda predpokladať, že v „blízkej súčasnosti“ dôjde k úplnému pripojeniu k obrazu, v bludnom kruhu simulácie, v ktorom už naozaj „neostane ani jeden člen neodpojený“ a z ktorého niet úniku, lebo sa uzavrie aj každá možná štrbina. Teda apoteóza techniky v každej mysliteľnej sfére. Každý z nás ako monáda s plnou výbavou všetkých potencií androgynne usporiadaného sveta. Dokonalý tele-organizmus, ROBOT ! Výhra programu nad človekom.

Použitá literatúra:

1.Flusser V. : Za filosofii fotografie, Hynek, Praha 1994
2.Welsch W. : Estetické myslenie, Archa, Bratislava 1993
3.Malik B. : Interné materiály UK