Návrat Mágie a Reality show 2/3

Lialonth

2. Kapitola

Rôzne odnože Reality show sa v poslednej dobe rozrástli ako letné výpredaje v supermarktoch počas Augusta. Táto forma zábavy však aj u aspoň priemerne inteligentných ľudí vedľa pobúrenia a odsudzovania, alebo nadšenia a zainteresovania sa, vzbudzuje aj určitý nedefinovateľný nepokoj, des, dokonca strach, niečo, čo nám našepkáva, že tu nie je čosi v poriadku. Začíname strácať záchytné body, rúcajú sa nám predstavy o tom, čo tá realita vlastne skutočne je. Bežným argumentom býva, že Reality show nemá nič spoločné s realitou a je to iba nevinná simultánna zábava, pochádzajúca zo sveta médií a to my žijeme v tej skutočnej realite. Že by iba nedorozumenie a nesprávne definovanie názvu ? Čo keď ale názov je dobrý a Reality show zastupujú skutočnú realitu a to iba my žijeme v simultánnom svete ?

Moderná technológia sa stala súčasťou nášho každodenného života a nejde od nej abstrahovať, to by človek musel žiť priam ako v laboratórnych podmienkach. Môžeme mať k nej pozitívny, alebo negatívny vzťah, no nič to na tom nezmení, proste je tu a treba sa s ňou konfrontovať. Predný český mág J. Veselý sa o televízii vyjadril nasledujúcimi slovami : „....môj odpor k tomuto informačnému médiu je príliš veľký. Skoro celý život žijem šťastne bez televízoru, vôbec mi nechýba.“ (1., s. 448) Tento postoj však nebudeme zastávať, pretože je to ako strkanie hlavy do piesku. Tým, že pred tým budeme zatvárať oči, ešte neznamená, že unikneme tomuto vplyvu, naopak, skôr tomuto vplyvu ešte viacej prepadáme. J. Veselý však ďalej uvádza : „Nezostáva než dúfať, že sa výskumu na tomto poli ujme nová a predsudkov zbavená generácia mágov.“ (1., s. 448) Túto výzvu by sme mali skutočne priať, pokiaľ nám ide o skutočný progres „na ceste nikam“.

Kritika názvu Reality show spočíva hlavne v tom, že ľudí poburuje, že simultánnu zábavu označujeme slovíčkom „reality“. Naozaj, je to oprávnené. Hádam sa už nenájde nikto taký, ktorý by naivne veril, že tieto relácie nie sú manipulované a stvárňujú skutočné, reálne dianie „vo vile“. Vlastne to ani nie je možné, pretože už len to, že počas krátkeho časového úseku, napr. dvoch hodín denne, je divákom sprostredkovaný súhrn udalostí, ktorý má prezentovať dianie za 24 hodín. Nastupuje tu teda určitý selektívny, výberový aspekt, ktorý určuje tím dramaturgov a ten nám poskytuje informácie a obrazy, ktoré na základe určitých kritérií určujú, čo je z nejakého „nami neznámeho dôvodu“ považované za rozhodujúce pre diváka.

Okrem toho, prostredníctvom kamery a šikovného zostrihania, je možné vytvoriť priam ľubovoľný profil účinkujúcich, vykresliť ich len v dobrom, alebo len v zlom svetle, upriamiť pozornosť na ich prednosti, alebo naopak, zvýrazniť ich slabé stránky. Z jednej cigarety môže byť zostrihaním zrazu päť cigariet a z troch nevinných zívnutí, profil znudeného, neangažujúceho sa aktéra. To je len zopár príkladov, ktoré právom poukazujú na to, že takáto „realita“ je manipulovateľná. Tieto informácie nie sú nové a čitateľ už na ne pravdepodobne prišiel aj sám.

Vedľa toho tu vystupuje aj ďalší aspekt, ktorý poukazuje na to, že ani technické obrazy (fotky, film) nezachytávajú skutočnosť nestranne, i keď to na prvý pohľad tak môže vyzerať. Obraz má totiž iný charakter ako text, či rozprávanie. Napríklad prvok simulovaný v strede v zobrazovanej scéne (alebo v hornej, či inej časti) je významovo privilegovaný, alebo nadradený všetkým ostatným. Toto určenie významu pozíciou príslušného prvku na ploche obrazu sa však nedá pretlmočiť do lineárnej štruktúry textu.
K určitému špecifickému obrazovému prvku sa môžeme opakovane vracať a tak ho povýšiť na nositeľa významu obrazu. Tým vznikajú komplexy významov, v ktorých jeden prvok dáva význam druhému a získava od neho svoj vlastný význam. Obraz je teda interaktívny priestor, kde dochádza k vzájomnej výmene významov. Tieto obrazy nečítame v pravom slova a zmysle ako texty, ale ich uchopujeme a výsledná informácia tvorí určitú syntézu prvkov, ktoré sú priate synchrónne. Avšak prvok, ktorý si sami určíme ako dominantný, alebo ktorý nám je „nepriamo podsunutý“, si podriaďuje zvyšok obrazu a teda aj realitu, ktorú má prezentovať.

Jednoduchšie povedané, vlastne to robíme aj my sami. Každý, kto rád cestuje a popri tom fotí, či natáča na videokameru, to už minimálne podvedome postrehol. Táto činnosť má silne subjektívne-selektívny charakter. Fotíme iba to, čo sa nám páči, čo nás zaujme a doma tak priateľom na základe nafoteného, či natočeného materiálu môžeme danú krajinu priam ľubovoľne prezentovať : Urobiť z nej bohatú, zalesnenú a čistú krajinu, alebo chudobnú, hornatú a špinavú. Variácii je priam neobmedzené množstvo. Podobne to môžeme aj prerozprávať, alebo napísať o tom článok, avšak naše rozprávanie bude vnímané iba ako reprodukcia, opis, interpretácia, zatiaľ čo fotky alebo film sú chápané ako odraz skutočnej reality. Takéto ponímanie je ale v zásade chybné, pretože aj technické obrazy majú iba interpretačný charakter a danú skutočnosť nezastupujú ! Problém je v tom, že im dôverujeme ako vlastným očiam a vnímame ich ako portále do reality.

Odporúčam urobiť zopár experimentov na tomto poli a ľubovoľnú akciu, udalosť, alebo mesto, či krajinu zachytiť na kameru, alebo fotoaparát z viacerých rôznych uhľov pohľadu. Presne si vymedzte cieľ, ako chcete aby ju ľudia vnímali a následne ju prezentujte. Zistíte, že tak môžete priam ľubovolne manipulovať a znásilňovať vnímanie reality u druhých ľudí.

Od Reality show teraz prejdeme k obecnejšiemu prístupu k obrazu (k Reality show sa však ešte vrátim a načrtnem nové chápanie tohto fenoménu vo svetle apokalyptických vízií), pretože v súčasnej dobe postupom času získava priam monopolné postavenie. Ide o to, že väčšina informácii sa dnes k ľuďom dostáva prostredníctvom obrazu od plôch televízorov, kín, počítačov, bilboardov, dopravných značiek, časopisov a pod., teda cez obrazy. Zameriame sa predovšetkým na technické obrazy (film, televízne správy, dokument, fotka a pod.), ktoré majú predstavovať skutočný, reálny svet. Prostredníctvom týchto obrazov sú nám sprostredkovávané informácie o svetovom dianí, rozličné dôležité informácie zo všetkých oblastí života, ktoré sa vydávajú za skutočné, reprezentujúce reálnu skutočnosť.

Finta a nebezpečenstvá, ktorých dopad si nemožno hádam ani predstaviť a ktorými sa podrobnejšie budem zaoberať v ďalšom článku, je v tom, že objektivita technických obrazov je klam ! Nereprezentujú reálny vonkajší svet, ale je v nich zakódovaná presná informácia, ktorá štrukturalizuje náš pohľad na realitu a môže ju tak ľubovoľne meniť a my si to ani neuvedomujeme a vo funkcii týchto obrazov prežívame, poznávame, hodnotíme a jednáme. Technické obrazy simulujú naše vnímanie reality. Už nereprezentujú tento svet, ale svet odráža pôsobenie týchto obrazov. Svet a ľudia sú už len funkciou tejto skutočnej „reality“, sveta technických obrazov, zatiaľ čo nami považovaná realita je simultánny odraz pôsobenia technických obrazov zakódovaných v našej kultúre. Človek zabudol, že on sám vytvoril tieto obrazy, aby sa podľa nich orientoval vo svete, avšak už ich nedokáže dešifrovať a ovládať, ale stal sa len akousi funkciou, hračkou neznámych síl, ktoré za nimi stoja. Podobnú paralelu tohto úkazu môžeme nájsť aj v poviedke M. Hvoreckého Supermarket.

Toľko teda ako základný stavebný materiál, na základe ktorého trošku pritvrdíme a budeme budovať ďalšie, odvážnejšie a temnejšie teórie o povahe našej reality.

Použitá literatúra:

1.Veselý J. : Magie pro pokročilé, Vodnář, Praha 2004
2.Flusser V. : Za filosofii fotografie, Hynek, Praha 1994