Chaos Magick for Morons ™  

 Vytisknout

Základné informácie o Chaos-mágii

Jozef Karika

Upozornenie

Text je upraveným fragmentom diplomovej práce, takže ide prevažne o kompilát z článkov uverejnených v Revue Horus, prác P. Carrolla, P. Hinea, R. Sherwina, R. Tegtmeiera, S. Macea a J. Veselého. Slúži čisto na základné informatívne účely a nevyniká ani prílišnou presnosťou ani hĺbkou prieskumu problematiky.

Organická viera Austina Osmana Sparea

Austin Osman Spare

Jedným z najvplyvnejších predstaviteľov mágie 20. storočia je nepochybne A. O. Spare (1886–1956) a jeho filozoficko-magický systém tzv. organickej viery.

Spare sa narodil 13.12.1886 v St. Sepulchre v Anglicku. Jeho otec pracoval ako štátny úradník a malý Spare sa vzhľadom k jeho veľkej časovej zaneprázdnenosti fixoval na matku, ktorej dievčenské prímenie – Osman, neskôr prevzal. Vo veku siedmych rokov sa zoznámil s miestnou veštkyňou pani Patersonovou, ktorá ovplyvnila jeho ďalší životný vývoj. Spare ju popisoval ako negramotnú osobu s malou slovnou zásobou, ktorá však navzdory tomu dokázala mimoriadne jasne hovoriť o nanajvýš abstraktných záležitostiach. Pod jej vplyvom sa Spare začal zaujímať o okultizmus. Okrem toho už v detskom veku prejavoval veľké maliarske a tiež matematické nadanie. V štrnástich rokoch obdržal zlatú medailu za matematickú štúdiu o priestorovej geometrii. Geometria n-rozmerných priestorov zostala jeho celoživotným koníčkom. Predpokladal existenciu iných vesmírov s úplne odlišným poňatím času a priestoru. S ohľadom na vynikajúce študijné výsledky sa mu podarilo získať štipendium pre štúdium na Royal College of Art v Kenningtone.

V roku 1905, vo veku 19. rokov, vydal svoju prvú knihu Pozemské inferno, obsahujúcu zbierku kresieb a aforizmov. Kritizoval tu všetko všedné, banálne a nudné. Myšlienky a teórie obsiahnuté v Pozemskom inferne sa v mnohom zhodujú s názormi neskorších surealistov. V roku 1907 vydal svoju druhú zbierku kresieb pod názvom Kniha satyrov a v roku 1913 svoje najvýznamnejšie dielo Kniha potešenia, obsahujúce filozofické úvahy, abstraktné kresby vytvorené v stave tranzu, ale i realistické štúdie zvierat, porovnateľné s kresbami Leonarda da Vinciho. V roku 1910 Spare vstúpil do Crowleyho rádu Argentum Astrum. Techniky ceremoniálnej mágie si však neosvojil. Presadzoval vlastný systém mágie, z rádu čoskoro vystúpil a taktiež ukončil spoluprácu s A. Crowleym.

Jeho odpor ku konvenčným merítkam hodnôt sa vyhrocoval. Vyvrcholil vydaním knihy Zosova anatéma v roku 1927, ktorá vyvolala veľké pohoršenie a odpor. Kritika autora označila za morbídneho a degenerovaného. Spare sa následne stiahol do ústrania, z ktorého už do konca života nevystúpil. Žil v schátralej londýnskej štvrti, kde tvoril a venoval sa mágii až do svojej smrti v roku 1956.

Za najväčšieho znalca Spareovho diela je považovaný anglický okultista K. Grant, ktorý sa stal správcom jeho pozostalosti. Podáva mnohé svedectvá o Spareových často až neuveriteľných magických výkonoch a je autorom cennej štúdie o jeho diele s názvom Image and Oracles of Austin Osman Spare.

Spareov magický systém organickej viery

Spareova mágia je založená na piatich princípoch:

1. Vôľa, prianie, viera (nazerané ako jednota)
2. Atavistické oživenie
3. Posadnutosť a extáza
4. Poloha smrti
5. Nová sexualita

Všetkých týchto päť faktorov má rovnakú dôležitosť. Ich súčasným a harmonickým pôsobením sa dosahuje psychického stavu, ktorý Spare nazýva „inbetweenness“ – „ležiaci medzi“. Prvý princíp – jednotu vôle, priania a viery, možno označiť za metafyzickú základňu Spareovho systému. Jeho symbol – oko a ruka – sa objavuje takmer na všetkých Spareových kresbách. Oko je symbolom imaginácie a prestavuje pasívny, ženský princíp, zatiaľčo ruka je aktívnym, mužským symbolom a znamená čin, akciu, tvorivú vôľu. Spojením vôle a priania vzniká tretí prvok – viera, ktorá oživuje to, v čo človek verí.[1]

Suma všetkých skúseností a zážitkov človeka ako jedinca aj ako druhu je uložená v nevedomí. Tieto skúsenosti a zážitky, ktoré sú bežne neprístupné, sa dajú za určitých okolností oživiť. Vhodne zvolenými postupmi sa dá rozpomenúť nielen na svoje predchádzajúce ľudské inkarnácie, ale je možné sa dopátrať aj svojich niekdajších zvieracích podôb. Tieto „spomienky“ sa obvykle objavujú vo forme fragmentálnych výjavov či obrazov, ale podľa Sparea je možné uvedomiť si aj celý tento reťazec. Na otvorenie týchto neprístupných oblastí je potrebný zvláštny kľúč, ktorý sa zachoval v starobylých magických tradíciách. Spare túto metódu prepracoval a nazval ju „atavistickým oživením“. K prevedeniu skrytých obsahov nevedomia do zmyslovo uchopiteľnej roviny mu slúžila tzv. „abeceda prianí“, ktorej znaky predstavujú jednotlivé aspekty sexuality. Samotný proces je možný len v stave mystickej extázy, kedy zostavené „slová“ rezonujú s psychofyzickými centrami „kozmického Bytia“. Spare k dosiahnutiu tohto stavu používal techniky blízke postupom indickej jógy. Pri správnom prevedení dochádza k akejsi dočasnej posadnutosti atavizmom, ktorý sa v špeciálnej „polohe smrti“, čo je stav úplného uvoľnenia a vyprázdnenia mysle, prenáša do roviny, kde je schopný magicky pôsobiť. Na účinnosti tento proces naberá až vtedy, keď sa viera stáva plne automatickou – telesnou a klesá na úroveň ostatných organicko – pudových automatizmov. Takejto premene viery, jej presunu z vedomej oblasti do oblasti nevedomej (pudovej) slúži Spareovy špeciálny postup tzv. „sigilizácie prianí“. Špeciálnou metódou sa pri ňom prianie/viera, vyjadrené v gramatickej podobe, premieňa na symbol, ktorý sa následne v stave tranzu implantuje do nevedomia, kde jeho sila údajne zmohutnie až do tej miery, že dochádza k uskutočneniu priania aj v rámci trojrozmernej reality.[2]

Spareova ontológia

Podstata Spareovej mágie spočíva v jeho riešení otázky objektivity a subjektivity, makrokozmu a mikrokozmu.[3] Spare tento problém rieši vhľadom, ktorý môžeme označiť ako praktický solipsizmus – solipsizmus, ktorý je vierou, že Ja je jediným predmetom poznania a jedinou vecou, ktorá existuje. „Čomu mám teda veriť, ak nie svojmu jástvu?“ pýta sa. „A jástvo je negáciou úplnosti ako reality. Nikto nikdy žiadne Ja nevidel. Sme to, čomu veríme a tým, čo je implikované časovou rovinou koncepcie; stvorenie je zapríčinené týmto zotrvávaním na formulácii.“ Podľa Sparea teda to, v čo veríme, určuje našu skúsenosť. Táto skúsenosť určuje čím sme a to čím sme, určuje skrze čas to, čo je, pretože prostredníctvom našich predpokladov určujeme, ako má vyzerať čokoľvek, s čím prichádzame do styku a to v závislosti od našej moci. V knihe Ohnisko života túto koncepciu rozpracováva: „Večné a bez začiatku je jástvo. Nemá ani konca. Nejest žiadnej inej moci alebo substancie. Neustále sa meniace premeny a rozmanitosť, ktoré vnímame, sú výsledkom zábudlivosti chybne vykladané ako symboly... Keď toto jástvo začne znovu túžiť, potom pretrvávam iba ja a zase len ja. Dovoľujem všetkému, nech už by to bolo čokoľvek, čo vychádza z mojich predstáv, aby to z tohto Ja vystúpilo.“ Svoje tézy podkladá napr. príkladom mňa (ako sebauvedomujúcej sa osoby) a motýľa. Ja som si vedomý svojho „Ja“ a tiež motýľ si je vedomý bytia svojho „Ja“, takže moje vedomie a vedomie tohto motýľa sú jedinou vecou. Tento argument, ponímaný ako logický sylogizmus, je síce zavádzajúci, avšak Spare sa tu ani nesnaží o logiku, ale o výklad skutočností, ktoré vníma a na základe ktorých jeho mágia pracuje. Dospieva teda k záveru, že všetko je obecnou skúsenosťou rozdeľované len preto, že sme uverili svojmu odcudzeniu. Stvorenie je výsledkom tohto odlučovania. V Ohnisku života o tom Spare píše: „Nebesá rozdávajú priehršťami bez rozlišovania – to aby živili príšerný zmätok, ktorého meno je existencia. Nevyhnutnosťou sa stalo úmyselne otročiť svojej vlastnej rozkoši – stále viac sa odcudzovať. Odpútanosť od jástva prináša bolesť a predčasnú vyspelosť stvorenia.“ Nevyhnutnosťou stvorenia sa teda stalo úmyselné otročenie rozkoši tohto Ja, čo umožňuje vnímať jástvo ako pozemok, z ktorého sa dá ťažiť rozkoš, objekt, a v skutočnosti teda nie jástvo.[4] S týmto rozštiepením pristúpila bolesť a túžba vyhnúť sa bolesti, čo malo za následok, že rozkoš bola vyhľadávaná ešte dôraznejšie. Dôsledkom tejto skutočnosti je podľa Sparea evolučný vývoj. Ak človek dokáže tento svoj rozštep vyliečiť, môže, tvrdí Spare, k svojmu úžitku čerpať všetku pohybovú energiu kozmu ukrývajúcu sa za nekonečným stvorením a napĺňať tak svoju vôľu.

Prekážkou k takémuto vyliečeniu sú však vžité postoje, presvedčenia protikladné našim ideám.[5] Pre Sparea je viera v bežnom význame slova hlavnou prekážkou mágovho diela, pričom viera a presvedčenie týkajúce sa povahy ducha a duše sú najviac nebezpečné. „Náboženstvá sú projekciami neschopnosti, imagináciami strachu, pozlátkom poverčivosti...a často sú tiež dekorované slaboduchosťou... Čomu ste slúžili vo vašom náboženstve je úplná záhuba, predstavte si, že by to tak bolo!“, píše v Knihe rozkoše. Vieru prehlasuje za sebaklam, pretože „ochraňuje“, avšak nevedie k zmene toho, čo je podstatné. Za prekážku stojacu v ceste k dosiahnutiu želaného stavu nepovažuje len vieru transcendentnú, ale každú vieru s výnimkou sebalásky. Sebaláska predstavuje prijatie a extázu jástva ako celku, sumu všetkých možností, dôb a miest. Túto sumu Spare označuje pojmom „Kia“, ktorý je skôr označením, než popisom. Kia môžeme porovnať s čínskym Tao, novoplatónskym Jedným, či hebrejským Ain Sof.

Sebaláska v absolútnom ohľade slúži vlastnému nepreniknuteľnému účelu extázy. Najvyššiu blaženosť dáva pocit opozície pri dosiahnutí rovnováhy. Kozmickým účelom človeka je teda prijímať všetky zdanlivé protiklady a konflikty ako variácie vlastnej nekonečnej moci. Takýto stav je však nedosiahnuteľný, pokým je človek fascinovaný vierou menšou než je láska ku Kia, pretože takéto presvedčenie nevyhnutne uvrhne veriaceho do osídiel duality. „Zákon Kia si neustále udržuje svoj pôvodný neurčitý účel. Emanácie sa nezmenili a našim poňatím sa materializujú a majú povahu tejto duality. Človek svoj zákon, svoje ideje – realitu, odvodzuje z tejto refrakcie.“ Dualita teda vzniká z našich predstáv, z našej snahy rozlišovať. Kedykoľvek rozlišujeme hovoriac „Toto je to a nie tamto,“ nevedome potvrdzujeme, že tamto je rovnako reálne ako to a pravdepodobne ho postupom času nahradí. Ak veríme, že existuje poriadok, musí existovať taktiež neporiadok. Keby neporiadok neexistoval, poriadok by bol trvalým stavom a nebolo možné by v neho veriť. „Dualita v tej, či inej forme, je vedomím existencie. Je to ilúzia času, veľkosti, súcna atď. – koniec sveta. Dualistický princíp je kvintesenciou všetkej skúsenosti; žiadne rozvetvovanie neznásobilo jej pôvodnú jednoduchosť. Je len jej opakovaním, pozmenením alebo je zložitejšia a jej evolúcia nie je nikdy ukončená.“

Princíp dualizmu je podľa Spareho vyložene zhubný v morálke a v sociálnych otázkach. Najvýraznejším príkladom morálnej duality je dualita dobra a zla. Povyšovať to, čo považujeme za „dobro“, alebo ešte horšie – pokúšať sa „zlo“ vykoreniť, znamená posilovanie práve toho, čo nechceme a tomuto nechcenému obsahu umožňujeme manifestáciu v ešte rýdzejšej podobe. Rovnako nebezpečné je lipnutie na dualite v otázke vnútorných stavov indivídua. Ak dovolíme, aby nás ľudia alebo situácie s ktorými sme konfrontovaní akýmkoľvek spôsobom urazili, nebude možné získať sebalásku a moc, ktorá z nej plynie. Veriť, že je niečo urážlivé a bojovať s tým, znamená oddeliť to od Ja a stratiť tak moc s ktorou by v opačnom prípade bolo možné disponovať. Nielen hnev alebo urážka môžu spôsobiť odcudzenie sa Kia. Sú to tiež strach, pocit viny, sentimentalita, nenásytnosť a pýcha. Prekonanie princípu duality vidí Spare v princípe „ani to – ani ono“, ktorého podstata spočíva v tom, že rovnako, ako presadzovanie každej odlišnosti nevyhnutne vytvára jej protiklad, tak aj myšlienková kombinácia odlišnosti a jej protikladu „vynuluje“ dualitu a uvoľní energiu, ktorú je následne možné využiť v mágii. Túto energiu Spare nazýval oslobodenou vierou.

„Ani to-ani ono“ teda vystupuje proti každej viere v bežnom význame slova, od presvedčenia o existencii akéhokoľvek „permanentného“ objektu až k emocionálnym potrebám. Samozrejme platí, že čím viac sa človek prikláňa k nejakej viere, tím obtiažnejšie pre neho bude vyvolať potrebný protiklad a v niektorých prípadoch bude vyvolanie protikladu nemožné.[6] Americký bádateľ na tomto poli – S. Mace k tomu píše: „...v prípadoch, kde sa viera javí ako absolútne nevyhnutná, bude treba veľkej osobnej sily na to, aby sme uvideli aj druhú polovicu duality a ešte omnoho väčšiu energiu k tomu, aby sme transcendovali obe polovice skokom na úroveň, kde je možné mať obe polovice v mysli súčasne.“

Zároveň je dôležité oddeliť intelektuálne prijatie oboch polarít duality od aplikácie alebo ich zrovnoprávnenia v každodennom konaní. Aplikovať princíp „ani to-ani ono“ na tvrdenie „žijem“, znamená potvrdiť „zomriem“, ale nezaväzuje k okamžitému naplneniu tohto protikladu. Samotné uvedomovanie si tejto skutočnosti však môže výrazne zvýšiť ľudský a kreatívny potenciál indivídua.[7]

Prínos Spareovej koncepcie spočíva najmä vo vytýčení nových smerov, ktorými sa mágia od jeho vystúpenia uberá. Dokázal prekonať vtedajšie modely teórie i praxe mágie a položiť základy novým prúdom. Samotné Spareove teórie pôsobia dnes už pomerne zastaralým dojmom[8], avšak umožnili vznik progresívnych smerov, akými sú napr. chaos-mágia alebo pragmatická mágia. Táto má k Spareovmu poňatiu viery obzvlášť blízko a jej zakladateľ R. Tegtmeier ju definoval nasledovne: „Tento termín...označuje určitý typ mágie, ktorý je založený na subjektívnej empírii či individuálnych skúsenostiach bez predchádzajúcich postulátov. Jeho protikladom je dogmatická mágia, vyžadujúca od svojich praktikujúcich značné množstvo viery, ako je napríklad viera v hierarchiu astrálnych bytostí, korešpondencie, gnostický dualizmus atď. Netvrdíme, že tieto koncepty nemôžu byť v pragmatickej mágii vôbec nájdené, avšak sú ponímané iba ako vysvetľujúce modely medzi inými modelmi podobnej hodnoty. Pragmatický mág je dokonale voľný a môže ich opustiť, ak dosahuje vytúženého úspechu aj bez ich pomoci.“

Spareovo dielo teda prispelo k zásadnému rozštiepeniu mágie v 20. storočí na dva protikladné tábory. Tábor dogmatický, reprezentovaný v súčasnosti najmä odkazom A. Crowleyho, v podstate zotrváva na starovekých a stredovekých pozíciách, zatiaľčo tábor nedogmatický tieto pozície považuje len za modely, ktorých platnosť/neplatnosť určuje výhradne miera ich pragmatického využitia. Najprogresívnejším prúdom tohto tábora je tzv. chaos-mágia.

 

---

Poznámky

[1] Spare sa okrem iného odvoláva na porovnanie anglického „believe“ (veriť) a „be-live“ (byť na žive, žiť), ako aj na psychoanalytický termín ID (ono), ktorý dáva so súvisu s „identitou“ a s „I desire“ (prajem si).

[2] Oblasť nevedomia chápu ako akýsi rezervoár psychickej energie aj psychoanalitické koncepcie človeka.

[3] V tradičnom poňatí mágovia predpokladajú, že ten-ktorý starobylý planetárny, či mytologický aspekt je popisom síl bohov, ktorí pôsobia akosi „zvonku“ a že ľudská entita – ako emanácia týchto bohov –, je sústavou rovnakých síl, avšak prežívaných „zvnútra“. Akonáhle mág zvolí niektorú božskú štruktúru, má k dispozícií techniky ceremoniálnej mágie, pomocou ktorých môže manipulovať so silami obsiahnutými v tejto štruktúre.

[4] Obdobnú ideu nachádzame vo filozofií existencialistov, ktorí hovoria o objektivizácii ľudského bytia.

[5] Anglický mág a pokračovateľ Spareovej tradície, P. Carroll zastáva názor, že rozdiel medzi vierou a ideou spočíva v tom, že idea môže byť pravdivá, zatiaľčo viera je vždy falošná. Idey môžu byť pravdivé, lebo predstavujú len obrazce poznania postrehovaného. Viera je vždy klamná, pretože definuje, aké sú veci v absolútnom poňatí, pričom absolútno samo osebe nepripúšťa definíciu.

[6] Napr. u osôb považujúcich niektorú vieru za absolútne nenahraditeľnú a nemennú.

[7] V koncepcii E. Fromma patrí dichotómia života a smrti k základným dichotómiám, ktorých vedomé zvládnutie podmieňuje ďalší vývoj duševných schopností jedinca.

[8] Spare sa pri ich tvorbe opieral o objavy a psychoanalýzu S. Freuda, ktoré v prvej polovici 20. storočia budili veľkú pozornosť, no modernou psychológiou boli z veľkej časti prekonané.

 

   Chaos Magick for Morons ™  

 Vytisknout